Eduard Chmelár sa verejne postavil na stranu Jozefa Banáša v spore o knihu rozhovorov s Milanom Lasicom. Ostré slová adresoval predovšetkým kritikom svojho priateľa a otvoril aj otázku ich vlastnej minulosti. V rozsiahlej reakcii pripomenul Antichartu, Magdu Vášáryovú i rozdielne pohľady na morálny odkaz známeho humoristu. Kauza má pritom ďalšie pokračovanie, ktoré zasiahlo nielen Banášovu povesť, ale aj jeho profesionálnu kariéru.
Eduard Chmelár sa rozhodol vstúpiť do verejnej diskusie, ktorá v posledných dňoch rozvírila slovenské kultúrne a spoločenské prostredie. Spor o publikovanie dávnych rozhovorov medzi dvoma známymi osobnosťami prerástol pôvodný rámec literárnej kauzy. Do popredia sa dostali otázky dôvery, dodržiavania sľubov, politických postojov aj osobnej minulosti. Jednou z ústredných postáv celej záležitosti je spisovateľ Jozef Banáš, ktorého konanie vyvolalo ostrú kritiku. Napätie ešte zvýšili vyjadrenia rodiny zosnulého Milana Lasicu a zverejnenie starej korešpondencie. Verejnosť sa zároveň dozvedela o rozhodnutiach vydavateľstiev, ktoré majú pre autora konkrétne dôsledky. Chmelár, ktorý Banáša dlhodobo pozná, sa pôvodne do polemiky zapojiť nechcel. Napokon však zverejnil rozsiahle stanovisko, v ktorom svojim oponentom položil niekoľko nepríjemných otázok. Prečo sa rozhodol pripomenúť aj kontroverzné udalosti spred novembra 1989?
Eduard Chmelár sa zastal Banáša: Priateľov podľa nálady spoločnosti neopúšťa
Známy publicista vysvetlil, že ho k reakcii priviedol spôsob, akým sa začalo verejne hovoriť o jeho priateľovi Jozefovi Banášovi. Hoci nespochybňuje, že spisovateľ urobil chybu, nesúhlasí s rozsahom odsudzovania, ktoré podľa neho nasledovalo. „Jozef je stále môj priateľ, lebo ja si priateľov nevyberám podľa spoločenskej atmosféry, ani podľa politických názorov a už vôbec ich neopúšťam vtedy, keď sa im iní otáčajú chrbtom,“ napísal Eduard Chmelár.
Má Eduard Chmelár pravdu, keď kritizuje verejné útoky na Jozefa Banáša?
Zdôraznil, že Banáš svoje rozhodnutie už verejne oľutoval a ospravedlnil sa. Podľa Chmelára mal pri vydaní rozhovorov zámer priblížiť čitateľom myšlienky významného slovenského humoristu, hoci zvolený postup bol nesprávny. Ďalšie verejné útoky preto nepovažuje za primerané. „To, že mal Jozef postupovať inak, vie už aj on sám. Ale načo je dobré kopať do človeka, ktorý leží na zemi a ktorý o svojom skutku hovorí s pokorou a ľútosťou?“ položil otázku svojim čitateľom.
Eduard Chmelár pripomenul Antichartu a otvoril citlivú kapitolu minulosti
Jedna z najostrejších častí Chmelárovho stanoviska sa týka Milana Lasicu a herečky Magdy Vášáryovej. Publicistovi prekáža, že Banáš je podľa neho v súčasnej diskusii prezentovaný ako človek bez morálnych zásad, zatiaľ čo jeho kritici vystupujú z pozície nespochybniteľných autorít. Na podporu svojho názoru pripomenul účasť oboch umelcov na Anticharte, teda kampani komunistického režimu namierenej proti československému disentu a Charte 77.
„Anticharta nebol len formálny nevinný dokument. Na jej základe boli prenasledované, šikanované a väznené stovky ľudí,“ vyhlásil Chmelár. Magde Vášáryovej vyčíta jej postoj k otázke podpisu a Lasicovi spôsob, akým podľa jeho interpretácie túto udalosť neskôr hodnotil. V prípade herečky upozornil aj na jej pôsobenie počas normalizácie a na získanie titulu zaslúžilej umelkyne. Tieto okolnosti použil na spochybnenie predstavy, že by bola počas celého obdobia komunistického režimu prenasledovanou osobnosťou. Ide však o Chmelárovu interpretáciu historických udalostí, nie o samostatne overený záver o osobnej zodpovednosti jednotlivých umelcov.
Publicista zároveň tvrdí, že nechce spätne odsudzovať každého, kto musel počas minulého režimu robiť kompromisy. Problém vidí skôr v tom, keď sa podľa neho rovnaký meter neuplatňuje na všetkých. „Ja tieto veci neriešim, nič im nezazlievam, každý žil, ako vedel a vládal, ale akým právom sa nad niekoho vyvyšujú?“ uviedol.
Eduard Chmelár kritizuje aj slová Hany Lasicovej
Výhrady smerovali tiež k dcére zosnulého humoristu Hane Lasicovej, ktorá sa ostro postavila proti vydaniu knihy rozhovorov svojho otca. Chmelár poukázal na jej vyjadrenie, v ktorom spochybnila, prečo by mali Lasicove rozhovory vydávať ľudia s výrazne odlišnými politickými názormi. Citoval jej slová: „Prečo chce antivax, konšpirátor, rusofil, maga obdivovateľ vôbec rozhovory s demokratom, progresívnym Lasicom. Oni nás nechcú, ani my ich nechceme.“
Takéto uvažovanie považuje Eduard Chmelár za prejav arogancie a politického rozdeľovania. Zdôrazňuje, že kultúrne dedičstvo významnej osobnosti nemôže patriť iba jednej názorovej skupine. Milanovi Lasicovi pritom neupiera jeho mimoriadny prínos pre moderný slovenský humor. Odmieta však predstavu, že veľký umelecký talent automaticky znamená aj neomylnosť v morálnych alebo spoločenských otázkach. Podľa Chmelára by sa ľudia nemali posudzovať výlučne podľa toho, do ktorého politického tábora patria.
Čo vlastne odštartovalo spor o knihu Milana Lasicu?
Príčinou konfliktu bolo vydanie knihy rozhovorov, ktoré Jozef Banáš viedol s Milanom Lasicom ešte v roku 1991. Publikácia vyšla prostredníctvom týždenníka Plus 7 dní, no rodina zosnulého humoristu proti jej zverejneniu namietala. Hana Lasicová upozornila, že rozhovory neboli autorizované a pozostalí s ich vydaním nesúhlasili. Banáš navyše priznal, že nerešpektoval svoj skorší písomný záväzok knihu nepublikovať. Napätie sa ešte vystupňovalo po sprístupnení korešpondencie z roku 1992, ktorá podľa Lasicovej ukazuje, že vzťahy medzi oboma mužmi boli podstatne horšie, než sa mohlo verejnosti zdať.
V súvislosti s touto korešpondenciou zazneli aj obvinenia z vyhrážania a vydierania, ktoré Jozef Banáš odmieta. Spor sa však už neobmedzuje len na vzájomné vyjadrenia. Vydavateľstvo Ikar sa rozhodlo ukončiť spoluprácu so spisovateľom a spoločnosť News and Media Holding zastavila ďalšiu distribúciu i propagáciu problematickej publikácie. Kauza tak získala aj výrazný profesijný a obchodný rozmer.
Do kauzy vstúpil aj Ústav pamäti národa
Ďalšiu časť diskusie otvorili informácie Ústavu pamäti národa o minulosti Jozefa Banáša a jeho kontaktoch s komunistickou Štátnou bezpečnosťou. Ústav upozornil na rozdiely medzi spisovateľovými vyjadreniami z jednotlivých období. V liste adresovanom Lasicovi v roku 1992 Banáš kontakty s ŠtB pripúšťal, pričom ich označoval za formu kontroly. V roku 2005 spochybnil svoju evidenciu ako agenta a v roku 2024 uvádzal, že bol iba predvolávaný.
ÚPN okrem toho sprístupnil dokument z augusta 1989, podľa ktorého informácia získaná od Banáša, evidovaného pod krycím menom LOTOS, predchádzala žiadosti ŠtB o sledovanie rakúskeho novinára Franza Edera. Ide o závažnú historickú okolnosť, pri ktorej je dôležité rozlišovať medzi obsahom dobových bezpečnostných záznamov a mierou osobnej zodpovednosti, ktorú možno konkrétnej osobe preukázať. Dokumenty a Banášove verejné vysvetlenia sa stali ďalším predmetom sporov o jeho dôveryhodnosť.
Eduard Chmelár hovorí o nenávisti a potrebe odpúšťania
V závere svojho rozsiahleho príspevku sa Chmelár od konkrétneho konfliktu presunul k širšiemu hodnoteniu slovenskej spoločnosti. Upozornil, že ani 37 rokov po Nežnej revolúcii podľa neho nedokážeme dostatočne rešpektovať rozdielne názory a prijímať ľudské zlyhania. Namiesto neustáleho posudzovania minulosti bývalých spolupracovníkov ŠtB by sa podľa neho mala väčšia pozornosť venovať aj súčasným prejavom neznášanlivosti. „Malo by nás zaujímať, prečo sa z nás nestali lepší ľudia, prečo sme tak zvlčili, prečo sme tak duchovne upadli, čo už nemôžeme pripísať na vrub komunistom,“ napísal.
Svoje uvažovanie podporil odkazom na denník Antona Srholca, v ktorom rezonujú hodnoty solidarity, odpustenia a ľudskosti. Eduard Chmelár tvrdí, že človeka už nechce posudzovať podľa jeho politických presvedčení, ale podľa dobra, ktoré v ňom možno nájsť. „Odpustenie musí prijať rodina Lasicovcov. My by sme mali prijať človeka, ktorý pochybil, s pokorou sa ospravedlnil a svoju osobnú ťarchu i profesijné následky si ponesie sám. Už naozaj stačilo,“ uzavrel publicista. Jeho stanovisko však nemení skutočnosť, že jadrom pôvodného sporu zostáva aj otázka rešpektovania Lasicovej vôle a Banášovho písomného sľubu.
FAQ: Šesť otázok a odpovedí
1. Aký právny význam môže mať neautorizované vydanie rozhovorov so zosnulým autorom?
Samotná absencia autorizácie automaticky neznamená, že vydanie publikácie bolo nezákonné. Rozhodujúce môže byť, kto vykonáva príslušné autorské a osobnostné práva, aká bola pôvodná dohoda a či publikácia zasahuje do práv dotknutej osoby. Osobitnú právnu váhu môže mať aj písomný záväzok rozhovory nevydávať, ktorého presné znenie a záväznosť by bolo potrebné posúdiť.
2. Prečo je Anticharta dodnes kontroverznou historickou témou?
Anticharta bola súčasťou politickej kampane komunistického režimu proti Charte 77 a jej signatárom. Diskusie sa týkajú nielen samotného podpisovania, ale aj okolností, tlaku režimu a individuálneho správania jednotlivcov. Historicky je dôležité rozlišovať medzi účasťou na podujatí, preukázaným podpisom a konkrétnou mierou spoluúčasti na represívnej politike.
3. Dokazuje evidencia v dokumentoch ŠtB vedomú spoluprácu konkrétnej osoby?
Evidencia predstavuje významný historický prameň, ale sama osebe nemusí úplne vysvetľovať charakter a rozsah kontaktov s bezpečnostnými orgánmi. Pri hodnotení sú dôležité aj ďalšie dokumenty, okolnosti ich vzniku a obsah zaznamenanej činnosti. Preto je potrebné odlišovať evidenciu, tvrdenia v dokumentoch a nezávisle preukázané konanie.
4. Aké dôsledky môže mať ukončenie spolupráce medzi vydavateľom a spisovateľom?
Záleží na konkrétnej zmluve a podmienkach, za ktorých bola spolupráca ukončená. Takéto rozhodnutie môže ovplyvniť prípravu ďalších kníh, distribučné kanály aj obchodné vzťahy autora. Samotné ukončenie spolupráce však automaticky nepreukazuje porušenie zákona.
5. Aké postavenie majú pozostalí pri ochrane pamiatky zosnulého umelca?
Slovenské právo poskytuje určitú ochranu osobnosti aj po smrti človeka a stanovuje, kto sa jej môže domáhať. Pozostalí zároveň môžu mať oprávnenia súvisiace s výkonom majetkových autorských práv. Rozsah ich právnej kontroly nad konkrétnou publikáciou však závisí od viacerých okolností a nemožno ho vyvodzovať iba z rodinného vzťahu.
6. Môžu politické názory ovplyvňovať interpretáciu kultúrneho dedičstva?
Politické postoje môžu ovplyvniť spôsob, akým rôzne skupiny hodnotia spoločenské posolstvo umelca. Jeho dielo však možno odborne posudzovať aj nezávisle od aktuálnych politických konfliktov. Diskusia o tom, kto smie umelecký odkaz interpretovať alebo vydávať, preto musí rozlišovať medzi slobodou názorov, právami autora a vôľou oprávnených osôb.
Pre pridanie komentára sa prosím prihláste alebo zaregistrujte.