Zo železníc až do čela vlády: Mikuláš Dzurinda oslávil jubileum. Jeho život je plný významných momentov Slovenska

Od železnice k politike

Narodil sa 4. februára 1955 v Spišskom Štvrtku, v okrese Levoča. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1979 na Vysokej škole dopravnej v Žiline, kde vyštudoval Fakultu prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov. Počas študentských čias pracoval ako výpravca na železničnej stanici v Kežmarku. Akademickú kariéru zavŕšil v roku 1988, keď získal titul kandidáta vied.

Po škole sa venoval analytickej práci – medzi rokmi 1979 a 1988 pôsobil ako ekonomický analytik vo Výskumnom ústave dopravnom v Žiline. Neskôr, od roku 1988 do 1990, zastával funkciu riaditeľa pre informačné technológie na oblastnom riaditeľstve Československých štátnych dráh v Bratislave. „Otec sa rád prezentuje, že je pôvodom železničiar, ale ja si ho pamätám už len ako politika,“ spomenula si jeho dcéra Jana Šoková v rozhovore pre Denník N.

Začiatky v politike a vznik SDK

Po Nežnej revolúcii v roku 1990 vstúpil do politiky a už o dva roky neskôr získal poslanecký mandát. Patril k zakladajúcim členom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), kde v roku 1996 neúspešne kandidoval na post predsedu proti Jánovi Čarnogurskému.

Koncom 90. rokov sa v slovenskej politike začal formovať proreformný a prointegračný prúd, z ktorého v roku 1997 vznikla Slovenská demokratická koalícia (SDK). Dzurinda bol jej hovorca, no v júli 1998 sa stal predsedom.

Dvojnásobný premiér a vstup Slovenska do EÚ a NATO

Po parlamentných voľbách v septembri 1998 bol Dzurinda prvýkrát menovaný za predsedu vlády. Jeho prvý kabinet riadil krajinu od októbra 1998 do októbra 2002. Po ďalších voľbách v roku 2002 zostavil novú vládu, ktorú viedol až do júla 2006.

Počas jeho vládnutia sa Slovensko začlenilo do euroatlantických štruktúr – v roku 2004 vstúpilo do Európskej únie aj do Severoatlantickej aliancie (NATO).

V roku 2000 založil nový politický subjekt Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) a 14. februára 2000 vystúpil z KDH. V novembri toho istého roku bol na ustanovujúcom kongrese zvolený za predsedu strany. O šesť rokov neskôr SDKÚ spojila s Demokratickou stranou (DS), čím vznikla SDKÚ-DS, na ktorej čele zostal Dzurinda.

Pokusy o návrat do politiky

Po predčasných voľbách v roku 2006 sa stal opozičným poslancom a v rokoch 2010 – 2012 zastával funkciu ministra zahraničných vecí vo vláde Ivety Radičovej. Po neúspechu SDKÚ-DS v predčasných voľbách v roku 2012 oznámil, že sa už nebude uchádzať o post predsedu strany. V máji 2012 ho na tejto pozícii nahradil Pavol Frešo.

V roku 2014 odišiel zo SDKÚ-DS a v roku 2016 skončil v parlamente. Následne sa sústredil na európsku politiku. Koncom roka 2022, po páde vlády Eduarda Hegera, sa však pokúsil o návrat na slovenskú politickú scénu.

Neúspešný pokus s Modrými

V januári 2023 oznámil vznik nového politického projektu Modrá koalícia, ktorý mal spájať stredopravé strany. Keď sa tento plán nepodarilo zrealizovať, v máji 2023 založil nový subjekt Modrí – Európske Slovensko, kde sa 14. mája stal predsedom.

Pred predčasnými voľbami v septembri 2023 sa jeho strana spojila s Most-Híd 2023 a do volieb išli pod názvom Modrí, Most-Híd. Dzurinda bol lídrom kandidátky, no strana získala len 0,26 % hlasov a do parlamentu sa nedostala. Rovnaký volebný výsledok dosiahla v roku 2016 aj jeho bývalá strana SDKÚ-DS.

V decembri 2023 sa strana Modrí, Most-Híd premenovala na Modrí – Európske Slovensko (Modrí – ES) a od marca 2024 ju vedie Ľuboš Schwarzbacher.

Život po politike

Od decembra 2013 je Dzurinda predsedom Centra Wilfrieda Martensa pre európske štúdie, think-tanku Európskej ľudovej strany (EPP) v Bruseli.

Popri politike sa dlhodobo venuje športu – medzi jeho záľuby patrí vytrvalostný beh, cyklistika, tenis a futbal. Svoju vášeň pre šport preniesol aj do knihy Kde je vôľa, tam je cesta – Môj maratón, ktorá vyšla v roku 2002.